Donkichot vedľa rozbušky / Esej

„Za národa spravodlivú vec, z komunistu vlastenec a národovec. Taký je náš pôvod.“

 (Roman Holec, 2009)

Čo predstavuje pre Slováka Slovensko?

Krajinu, zem, vlasť, národ, spoločnosť, s ktorou sa identifikuje – slabšie, intenzívnejšie – na základe väzieb, predovšetkým tých nových, vytvorených k obdobiu, ktoré ho bezprostredne formovalo, resp. predchádzalo jeho narodeniu a je tak  časťou sveta, ktorý môže vnímať ako svoje aktuálne vedomie, v ktorom sa ešte môže orientovať. To je maximálne tak trištvrtestoročie-storočie, historický oblúk, ktorý môže vtlačiť  do svojej identity, zjednodušene povedané formovanej ešte pamäťou starých rodičov.

Aj tento pomerne krátky časový historický oblúk je však poznačený ruptúrami, traumami, diskontinuitou, ktorú Slovák dostával, predovšetkým v podobe učebníc dejepisu a aktuálnej politiky, každých desať-dvadsať rokov v podobe kontinuitného popierania práve prežitej minulosti, naposledy stelesnenej v kradnutí, paradoxne, ako symbole kontinuity novodobej slovenskej politiky – ako sa kradlo za Mečiara, tak sa kradne za Dzurindu, Fica...

Taká je realita, ale aj identita spoločnosti, ktorá dvadsať rokov, dvadsať demokratických rokov, v politike, podčiarkujem v demokratickej politike, siaha na dno svojich možností.

V ostatnom čase sa slovenská politika realizuje najmä na starom dobrom princípe triedneho boja, silnejšie však okoreneného v týchto mesiacoch bojom etnickým. Ten, keďže nacionalizmus tiahne v 21. storočí už aj do strednej Európy balkánskymi koľajami, predsa len predstavuje dôvod trochu sa pristaviť. Alebo aspoň pribrzdiť.

Kým v našich krajoch prekvital v poslednom období sociálny a socialistický populizmus, akosi sme si naivne mysleli, že tento folklór by nemusel byť až taký škodlivý. Že ho nebodaj globálna kríza aj tak pacifikuje. Keď však k nemu prišiel na pomoc populizmus nacionálny a najmä nacionalistický, niektorí predsa len spozorneli. Patrím k nim, hoci kajúcne sa priznávam, dlho som bol optimistom, teda donkichotom, ktorí hrdo hlásal, že stredná Európa nie je Balkán!

Kým „triedny boj“, v ktorom moja generácia vyrastala, má ešte aké-také opodstatnenie pri čoraz väčšom otváraní sociálnych nožníc, „etnický boj“, ktorý dnes u nás čoraz viac silnie, je už z iného cesta. Stal sa predmetom realizácie slovenskej politiky, ktorá chce do tohto iracionálneho zápasu za národ či na obranu národa zapojiť všetkých, ktorí sú ochotní tejto iracionalite uveriť. Niet nad jednotu, najmä ak je nepriateľ taký jasný a viditeľný! Lebo veriť, ba pre túto vieru sa rovno obetovať, sa dá len iracionalite. A národ takou iracionálnou jednotou  nepochybne je, patríme doň všetci – gauneri i  počestní, nevzdelanci i vedomci, všetci! Lebo národ --  ako vraví  americký znalec nacionalizmu so skúsenosťou pražského rodáka, Karl Deutsch – predstavuje skupinu ľudí, ktorých zjednocuje spoločný omyl o ich pôvode a spoločná averzia voči susedom. Dejiny strednej Európy, ale nielen strednej, sú plné takýchto omylov i averzií. Aj my sme totiž takmer celkom podobní tomu, čo o svojich slovinských rodákoch hovoril Slavoj Žižek, keď pred rokmi odpovedal na otázku, čo osobitného prinesie Slovinsko svojím vstupom do Európskej únie: nič, pretože oni svojim nacionalizmom a kultúrnou sebazahľadenosťou už dávno do Európy patria.

Nuž, a keď dvojmiliónoví Slovinci, tak, čo my, v porovnaní s nimi „veľmoc“ – zahľadená do seba ešte väčšmi a významná od romantizmu najmä ešte tak v priestore medzi Dunajom a Tatrami.  „Národná vec“, hovorí citovaný slovinský filozof, „existuje potiaľ, pokiaľ v ňu príslušníci spoločenstva veria, je doslova produktom viery osebe. Jej štruktúra je rovnako ako  štruktúra Ducha svätého v kresťanstve... Nepotrebuje žiadny vonkajší dôkaz alebo potvrdenie svojej viery: jednoduchý akt mojej viery vo vieru iných spôsobuje, že Duch svätý je tu“.

Ibaže, v tomto stredoeurópskom priestore napriek všetkému zjednocovaniu, vieru, aj vieru v národ, nahlodávala často pochybnosť, skôr urbánna ako rurálna. Aj, pradoxne, skepsa voči národu ako „sviatosti“, lebo mnohí Stredoeurópania – Slováci, Česi, Slovinci, Poliaci, Maďari ai. – žili, v poslednom storočí istotne, v siedmich-ôsmich štátnych útvaroch, režimoch, v rôznych vlastiach, za ktoré im prišlo dokonca životy položiť, hoci v nich často kolovala krv viacerých národov. V takomto nielen pojmovo diskontinuitnom vývoji sa len veľmi ťažko dá pestovať vedomie národnej či štátnej identity, vlastenectva, nebodaj lojality bez komplikácií a protirečivostí.  Ešte tak možno vedomie  národnej výlučnosti, geta.

Väčšina odborníkov na nacionalizmus sa zhoduje v tom, že jazyk je najdôležitejšie kritérium, na základe ktorého  sa národu priznáva existencia a právo vytvoriť si vlastný štát. Stredná Európa však nie sú len národy, ale aj menšiny, ktoré tu dejiny zväčša pri tých ruptúrach po sebe zanechávali ako tie siroty. Dejiny boli v tomto priestore spoločné, aj nemilosrdné.  Nielen preto sa však  spoločné dejiny, žiaľ, stále nedarí napísať. Ale jazyky, ak nepodľahli asimilačným tlakom,  zväčša zostávali ako silný identifikančný znak týchto odlomkov, pozostatkov vojen, zmien hraníc, ktoré nedbali na jazyk či dejinnú skúsenosť, ale skôr na geopolitickú aktuálnosť, vychádzajúcu zo záujmov zväčša necitlivých veľmocí. Dejiny v takomto prevedení, často aktualizovane reinterpretovateľnom, sú pre identifikáciu národa nepochybne dôležité, lebo mu  dávajú silný ľudský rozmer. A legitimizujú aj moc – zvyčajne národnú vládu. A tá zväčša až tak nemiluje menšiny, ktoré rušia jej prirodzené homogenizačné zámery a komplikujú jednotu, najmä národnú.

Netrúfam si rozhodnúť, čo je dnes najdôležitejšie identifikačné znamenie, ale pre menšiny vari celkom isto – jazyk. Aj preto by  mala s ním národná moc, či tá väčšinová vláda, zaobchádzať citlivejšie, ohľaduplnejšie, najmä však po vzájomnej konzultácii a dohode, ako sa pekne hovorí – v konsenze.

Ako poznám Maďarov a osobitne Maďarov na Slovensku, teda menšinu, jazyk považujú za najpodstatnejší znak svojej identity. Spomeňme si na pokus Mečiarovej vlády na začiatku deväťdesiatych rokov s odstraňovaním dvojjazyčných tabúľ a demonštráciu v Komárne. Na konci tohto skoro dvadsaťročného oblúka je zatiaľ nedávna demonštrácia na štadióne v Dunajskej Strede. Takisto na obranu maďarčiny, ohrozenej reálne či virtuálne kontroverzným zákonom. Nie je náhoda, že tento zápas o vlastnú identitu polmiliónovej menšiny sa obidva razy koncentroval do obrany jazkyka. Slovenskú väčšinu, i tú tzv. demokratickú však tento zápas nevzrušuje, skôr naopak, odpudzuje, aj keď tuší, že predmetný zákon, hoci možno aj je ústavný, je zlý. Jazyk na začiatku 21. storočia, keď sa celkom ľahúčko a prirodzene toleruje jeho anglicizácia, by však už nemusel byť predmetom romantických sporov a už vonkoncom nie rozbuškou etnických zápasov, pre ktoré sa už vytvárajú zákopy medzi dvoma spojencami!

Jazyky strednej Európy, vrátane slovenčiny, sú väčšinou už vyše poldruhastoročie  kodifikované, predstavujú stabilný identifikačný znak národov, preto ich takpovediac zákonodarné upevňovanie by dnes malo mať skôr symbolickú ako represívnu podobu, nemalo by byť nástrojom vyvolávajúcim etnické napätia či nebodaj konflikty. Pripomínam to preto, že aj dobre mienený zákon, ak neprejde takrečeno do hláv ľudí, ktorých sa týka, je zlý. Tento jazykový zákon, možno ústavný, ale nie dobrý, do tých dotknutých hláv nechce prejsť. A to je vari dôvod na zamyslenie. Menšina nemôže byť v otázke ľudských práv, svojej identity osobitne, prehlasovaná majoritou. Nehovoriac o tom, že  zákon s takým interpretačným rozptylom sa mal stať najprv témou verejného diskurzu, vysvetľovania. A až potom – konsenzom – mal byť prijatý. Keďže sa tak nestalo, zákon sa stal súčasťou konfliktu, ktorý – možno len zhodou okolností – má prekryť škandálne rozkrádanie, korupciu  a má vyburcovať národné vášne, ba rovno konflikt.

V dnešnej na city a vášne orientovanej  atmosfére, v ktorej padajú silné slová a slabé argumenty,  sa však  jazykový zákon, ktorý by mal byť už z podstaty žánru vecný, jasný a zrozumiteľný – rýchlo transformoval do podoby mýtu, ktorý je súčasťou nacionálnej výbavy, mýtu, ktorého vecnú stránku už pozná málokto, ale, ako sa na mýtus patrí,  verí mu. A keď je v hre viera, rozum absentuje. Obhajcovia zákonu, pravdaže, veria, oponenti, zhodou okolností Maďari, neveria. Pre atmosféru spolužitia väčšinového národa a menšín na Slovensku to, pravdaže, nie je dobre. Presviedčať občanov menšín, že môžu medzi sebou hovoriť svojím jazykom, je hádam málo a najmä zbytočné. Jazykový zákon mal riešiť vzťah štát verzus občan, a teda aj princíp dvojjazyčnosti. Ten by mal byť aj dominantou zákona o jazyku národných menšín, teda zákona, ktorý by konkretizoval všeobecnú chartu  regionálnych a menšinových jazykov. Oba tieto zákony by však mali byť v absolútnej kompatibilite.  Že je to všetko  priveľmi zložité a pre občanov, väčšinových i menšinových dosť vzdialené, je pravda pravdúca. Aj preto je problém možno iba umelý, vyvolaný s iným ako jazykovým zámerom. Je dokonca zbytočný a škodlivý, ako povedal významný slovenský jazykovedec Juraj Dolník, lebo u zainteresovaných, teda dotknutých „vyvolá hlavne emocionálny odpor, pretože spochybňuje ich sociálnu a jazykovú inteligenciu. Namiesto toho, aby sme vytvárali ovzdušie, v ktorom sa pestuje pozitívny vzťah k slovenskému jazyku, sa dosahuje opak“. Našťastie, ubezpečuje nás jazykovedec, „bežný život bude plynúť ako doteraz“. Už chýba len zodpovedať otázku, či nebolo mnoho kriku pre nič, či táto komédia neprispieva k eskalovaniu tragédie, ktorej autor zatiaľ zrejme píše pod pseudonymom či skôr  pod známym krycím menom? A, pravdaže, chýba odpoveď na základnú otázku: komu to prospieva!? Chceme v tomto etnickom zápase pokračovať? Alebo sa pristaviť, pribrzdiť a použiť rozum, zamyslieť sa nad tým, či naši občania chcú znášanlivosť alebo konflikt, či chcú žiť v stredoeurópskej pohode alebo v balkánskom strachu? Či je Slovensko krajina s tvárou znášanlivosti alebo chce mať trvale grimasu neznášanlivositi a konfrontácie?! Či je naším identifikačným znakom tá tvár, alebo nedajboh tá grimasa? Budeme sa musieť rozhodnúť! Čím skôr, tým lepšie. Pre všetkých.

Esej vyšla v skrátenej verzii v prílohe Fórum denníka SME.

Späť na hlavnú stránku | Späť horeVytlačiť stránku | Zaslať stránku na email

pošli do vybrali.sme.sk |  Facebook

Milí čitatelia,
salon.eu.sk je neziskový projekt a prístup k bezplatnému čítaniu má každý. Chceme Vás poprosiť, aby ste nám pomohli udržať ho finančným príspevkom v ľubovoľnej výške, ktorý nám môžete poslať prostredníctvom služby PayPal, s ktorou je možné efektívne
posielať aj malé dary bez toho, aby sa niečo pri prevode strácalo.
Každý príspevok je pre nás veľmi dôležitý.
Podporiť nás však samozrejme môžete aj prostredníctvom nášho účtu: 2922815184/1100.
Ďakujeme Vám v každom prípade za priazeň.
tím www.salon.eu.sk