Medzi vranami / Esej

Tento terénny výskum som robila nedobrovoľne - musela som si preregistrovať auto. Dostavila som sa na úrad s hŕbou dokumentov, vyfasovala poradové číslo a vyčkala, kým sa zjaví na elektronickej tabuli. Cestou k mladému mužovi za písacím stolom som si s úľavou pomyslela, že v časoch, ktoré mi utkveli v pamäti, sa namiesto poradových čísel doporučovalo používať lakte, a úradníčka dunivým hlasom cez sklenú tabuľu, ktorá ju delila od občanov, vyžadovala nemožné, čiže ďalšie a ďalšie svedectvá a potvrdenky.

Pán za písacím stolom ma prívítal mlčaním. Vyložila som mu svoju záležitosť.

„Mali ste vyplniť žiadosť,“ pokarhal ma na úvod.

Začala som žiadosť vyplňovať pred ním. Prehĺbilo to mlčanie, od ktorého sa mi začali triasť ruky, až som ďalej nemohla vydržať hrabanie v nezrozumiteľných radoch číslic, označujúcich číslo motora atď. „Nemohli by ste mi pomôcť vyhľadať tie údaje?“ Opýtala som sa. „Išlo by to rýchlejšie.“

„Všetko to tu máte napísané.“ Uradník znovu nasadil mlčanie a pohľad, v ktorom sa zrkadlilo pohŕdanie a odsúdenie.

Po niekoľkých minútach vysvitlo, že mi chýba ďalší doklad. Prehľadala som v pamäti celý dom, ale nikde som nič také nenašla. „A čo ak taký doklad vôbec nemám?“ Spýtala som sa.

Úradník sa povýšenecky usmial: „Tak v tom prípade máte problém.“

„Rada by som to vedela hneď. Ak potrebujem iné doklady, mohla by som ich rovno všetky priviezť z domu.“

„Vyplníte prehlásenie, že sa doklad stratil. Aj s trestnou zodpovednosťou. Ak ste ho teda skutočne stratili,“ v úradníkových očiach blyslo podozrenie.

„Kde vezmem tlačivo na prehlásenie?“

„Ste si istá, že ten doklad nemáte?“

Pocítila som, že sa červenám. Ach, ten vnútený pocit viny!

„Do koľkej máte otvorené?“ zmenila som tému.

„Tak máte ten doklad alebo nie?“ Skúmavo-podozrivý pohľad sa stával dotieravým.

„Na niečo som sa vás pýtala.“

„Nie,“ skočil mi úradník do reči varovným tónom. „Vy sa ma tu na nič nepýtate. My sa tu len tak zhovárame.“

Mohol to byť príbeh o vševládnom úradníkovi a zastrašenom občanovi, keby nie toho, že návrat do úradu s potrebným dokladom ma obohatil o hrsť pozorovaní. Na úrade mestskej štvrte – rozľahlom a vybavenom svetelnými čísielkami a radom okienok – pracujú relatívne mladí úradníci.

Starší klienti sa približovali k okienkam úslužne prikrčení, v polohe, akou sa za komunizmu dalo (alebo aj nie) čosi vybaviť. Strednú generáciu reprezentovali najmä muži, akých človek mimo strednej Európy nenájde: ako prvé sa nesie brucho, nohy sú obuté v sandáloch alebo vietnamkách, k tomu ponožky a ramená vystrčené nabok majú vyvážiť náklad vpredu. Celok pôsobí výrazným dojmom, že je spokojný sám so sebou, vyslúžil si predsa nálepku „statného chlapa“, a taký sa musí páčiť ženám. Preto aj pohľady, ktoré bruchatí páni hádžu okolo seba, sú pohľadmi kohútov. 

Ale kury v strednej Európe nie sú sivé. Ženy, ktoré so mnou sedeli na registračnom úrade, boli poväčšine upravené, relatívne štíhle, s čerstvými účesmi, rámy okuliarov mali zladené s oblečením a nalakované nechty. Čo ich po bruchatých občanoch! No tí po nich strieľali zádrapčivo-agresívnym zrakom – a ženy klopili zrak. 

Keď som prišla na rad, rozhodla som sa použiť rovnakú taktiku. Mlčky a neúprosne som sa zadívala na úradníka za stolom a on... sklopil zrak. A tak som našla svoj „Sezam, otvor sa.“ Objavila som správnu reč tela, čiže agresívne-zádrapčivý pohľad a tón. Len som sa na druhej strane stola nemohla rozčapiť, lebo keď žena roztiahne plecia, vystrčí sa do popredia hruď to je pre mužské obyvateľstvo signál na očumovanie, čo som si nemohla dovoliť, lebo by to spomalilo priebeh vybavovania úradných záležitostí.

Vyplynul mi z toho smutný záver: keď muži preberajú ženské povolania, prenášajú do nich správanie, typické pre svoje pohlavie. Úradník, ktorý mi mal preregistrovať auto, naznačil, že ako žiadateľka nemám žiadne práva, lebo „my sa tu len tak zhovárame“. Podcenil rolu úradníka, za ktorú dostáva plat a prešiel do roly kohúta. Možno ho nahnevalo, že registruje auto, a že mu tým pádom pribudne ďalšia „baba za volantom“? Keď ženy preberajú mužské povolania, obyčajne si pokladajú za povinnosť zabudnúť, že sú ženy.

Z úradu som kráčala s výrazom, vďaka ktorému som túto bitku vyhrala: stiahnutá tvár, ktorá dokáže odbiť agresívne pohľady a nesklopený zrak. Nečudo, že mladý muž s kultúrnym výrazom tváre, ktorý práve vchádzal s fasciklom dokumentov, pri pohľade na mňa vydesene cúvol.

Chytila som sa za hlavu – veru, prišla som medzi vrany a zakrákala som ako vrana! Ale nedala som si masku včas dolu a nastrašila som neboráka inteligenta. 

V tej chvíli mi napadlo, že na úradoch by zákazníkom pri okienku Informácie mali rozdávať letáčiky s návodom, ako sa správať. Okrem opisu reči tela, s akou sa môžu stretnúť, by mal obsahovať rady, týkajúce sa vhodných výrazov tváre. A tučným písmom by tam malo byť vytlačené upozornenie, že pred odchodom treba ako masku zmeniť výraz tváre. Akcia rozdávania letáčikov by mala pokračovať dovtedy, kým obsluha nebude profesionálna.

Článok vyšiel v týždenníku Polityka, v slovenskom preklade v prílohe Fórum denníka SME.

Späť na hlavnú stránku | Späť horeVytlačiť stránku | Zaslať stránku na email

pošli do vybrali.sme.sk |  Facebook

Milí čitatelia,
salon.eu.sk je neziskový projekt a prístup k bezplatnému čítaniu má každý. Chceme Vás poprosiť, aby ste nám pomohli udržať ho finančným príspevkom v ľubovoľnej výške, ktorý nám môžete poslať prostredníctvom služby PayPal, s ktorou je možné efektívne
posielať aj malé dary bez toho, aby sa niečo pri prevode strácalo.
Každý príspevok je pre nás veľmi dôležitý.
Podporiť nás však samozrejme môžete aj prostredníctvom nášho účtu: 2922815184/1100.
Ďakujeme Vám v každom prípade za priazeň.
tím www.salon.eu.sk