25.11.2010

Svet podľa Perlentauchera: Vzrušujúci a ambiciózny

The Nation (USA), 06.12.2010

Samuel Moyn recenzuje knihu Timothyho Snydera Bloodlands ako jeden z najvýznamnejších textov posledných rokov - o holokauste a totalitarizme. Ako píše Moyn, Snyder opisuje ako srdce temnôt región medzi Pobaltím a Ukrajinou a podstatu diania vidí v interakcii dvoch totalitarizmov, dokonca na istý čas ako ich „spoločný projekt“. Snyder však podľa Moyna pri tom relativizuje význam Osvienčimu – s čím Moyn nesúhlasí, okrem iného aj kvôli vraždeniu maďarských Židov, ktoré s interakciou medzi Hilterom a Stalinom nesúviselo: „Pre historika, ktorý cituje toľko čísiel, by malo stále byť dôležité, že v Osvienčime zahynulo viac Židov – vyše milióna – než kdekoľvek inde. A čo je ešte dôležitejšie: Osvienčim viac ako ktoréhokoľvek iné miesto odhalil kontinentálny rozmer Hitlerovej nenávisti, ktorá ďaleko presiahla priestor krvavých území“.

 

Rue89 (Francúzsko), 21.11.2010

To, že s Francúzskom nie je všetko v poriadku, vidieť z článkov, ako je tento. Bez veľkého náreku tu referuje Jacques Davignac v rue89, o pomeroch, ktoré teraz vládnu v Marseille - ako v americkom televíznom seriáli The Wire. Len nedávno rozstrieľali jedenásťročné dieťa, ktoré bolo zapletené do obchodovania s drogami – urobilo to päťčlenné komando pred bránou obytného domu, v ktorom dieťa bývalo. Tento chlapec bol štrnástou obeťou marseilleskej vojny gangov v tomto roku. Ako píše Davignac, rómske gangy bojujú s magrebskými gangmi. Pri ďalšom vyrovnávaní účtov bol zatknutý šestnásťročný strelec. „Za volantom auta, z ktorého strieľal, sedel jeho otec.“ Komentár jedného policajta: „S kalašnikovmi zaobchádzajú, ako keby to boli žiletky na jedno použitie. Po použití ich zapália a nechajú tak, čiže ich majú v pivnici celé kopy.“ A iný policajt: „Predtým boli takéto akty pomsty len tým posledným prostriedkom, po konzultácii prostredníka, dnes sa platí v hotovosti.“

The New York Review of Books (USA), 09.12.2010

Charles Petersen sa rozpísal o dvoch nových knihách o Googli, jedna je od Kena Aulettu - Googled: The End of the World As We Know It (web), a druhá Nicolasa Carra The Shallows (web). Zvlášť zaujímavé je uvažovanie tom, čo nás už čoskoro čaká ako dôsledok čoraz personalizovateľnejšej reklamy. Petersen si číta, ako to v Aulettovej knihe vysvetľuje Irwin Gotlieb, šéf najväčšej reklamnej agentúry sveta: „Vezmite si napríklad jednorazové plienky. Mala by sa robiť reklama len medzi tehotnými ženami? Ja myslím, že možno najväčší vplyv na výber značky majú staré mamy. Ak nevesta otehotnie a na googli si hľadá blogy o bábätkách, alebo sa v Amazone informuje na detské kočíky, mohli by tak robiť aj budúce staré mamy – ktorých vzťahy s nevestami sa pravdepodobne dajú zrekonštruovať cez Facebook  či snáď cez vlastnú sociálnu sieť, ktorú údajne plánuje Google. A množstvo reklám na stránkach, ktoré navštevuje, prudko stúpne. A nielen tam: keďže čoraz viac zariadení je bezdrôtovo prepojených, tak na tie reklamy narazí aj v rádiu, v televízii, možno aj v toastovači. Rozhodne vo svojom mobile. A plienkové reklamy sa začnú rozsvecovať – keď lokalizačná služba na mobile nahlási, že sa budúca stará mama blíži k supermarketu alebo k drogérii.“ (Ale čo ak zú starú mamu plienky vnúčaťa vôbec nezaujímajú?)

Ďalšie články: Reportáž Janet Malcolm o Rally to Restore Sanity, ktorú zorganizovali americkí komici Stephen Colbert a Jon Stewart, s týmto ich projektom veľmi nesympatizuje.

Hugh Eakin si pozrel filmový maratón Benjamina Heisenberga Zbojník – a je stále pod jeho dojmom.

Alan Hollinghurst recenzuje nový román Michaela Cunninghama By Nightfall.

Clarín (Argentína), 19.11.2010

„Prístup k vedomostiam je na jednej strane čoraz slobodnejší a na druhej čoraz prísnejšie strážený.“ Horacio Bilbao predstavuje nový titul Argentina copyleft (viď aj tu): „Zákony z 19. storočia regulujú kultúru 21. storočia, vyhlasuje vydavateľka Beatriz Busaniche. ’Súčasné autorské právo je myslené na úplne iný spoločenský a technický kontext.‘ A nový spôsob zhodnocovania práv v podobe čítacích povolení, ako nás varuje Busaniche, ’môže úplne zmeniť našu čitateľskú prax. Tým, že knihu vytlačenú na papieri nahradíme Kindlom alebo iPadom, strácame okrem iného možnosť požičiavať si knižky, predávať ich ďalej, čítať znovu a tak podobne.‘ Argentína roku 2010 obsadila šieste miesto na rebríčku Organisation Consumers International najreštriktívnejšieho autorského práva. Nedávna legislatívna zmena, ktorá prebehla bez väčších diskusií, zabránila napríklad tomu, aby sa záznam s hudbou nedávno zosnulej speváčky a národnej hrdinky Mercedes Sosa, ktorý vznikol roku 1961, stal spoločným národným majetkom – autorské práva boli predĺžené o dvadsať rokov, aj retroaktívne, takže ďalšie práva tejto speváčky, ktorej práva už boli voľné, sú znovu v súkromnom vlastníctve.“

Salon.com (USA), 21.11.2010

V súvislosti s potrebou Tea Party a republikánov rýpať do dvoch nevratných výsledkov občianskej vojny - nezákonnosti oddelenia Juhu a zrušenia otroctva - robí historik Glenn W. LaFantasie česť svojmu peknému menu nasledovným myšlienkovým experimentom: Čo by sa stalo, keby generál Lee po bitke pri Appomattoxe NEBOL kapituloval? Zaujímavý scenár využíva niektoré poučenia z vojen vo Vietname, Iraku a Afganistan. Jeho pointa: „Ale počkať, kričia, to nie je fér! Veď ste od roku 1952 krajinu nechali ísť tou istou cestou ako v skutočnosti! Máte plné právo sa rozčuľovať a predhadzovať mi, že som zmanipuloval hru. Aj som ju zmanipuloval. Pravda je taká, že dejiny sa nedajú meniť, bez ohľadu na to, koľko amatérskych historikov hráva tieto salónne hry, či koľko politikov sa snaží diktovať, čo by malo stáť v učebniciach dejepisu.“

 

Slate.fr (Francúzsko), 16.11.2010

Boston Globe preslávila The Big Picture, séria obrazov. Slate.fr, francúzske vydanie Slatu, by chcelo tieto noviny dohnať a prináša impozantnú obrazovú sériu k islamskému sviatku obetovania 16. novembra. Všimnite si ženu v Saudskej Arábii pri príchode do mesta Mena.

Project Syndicate (USA), 16.11.2010

Pred osemdesiatimi rokmi, na jeseň 1930 odštartoval Stalin svoju kolektivizačnú politiku, píše Timothy Snyder pre Project Syndicate, a tým dal signál, ktorý neskôr Hitler a Mao veľmi presne pochopili. Cenou boli milióny mŕtvych. Na Ukrajine momentálne vládne proruský prezident Viktor Janukovyč, ktorý na „holodomor“ nechce používať slovo genocída. Snyder ho však považuje za výstižné: „Rafal Lemkin, židovský poľský právnik, ktorý presadzoval pojem genocída... cituje ukrajinský hladomor ako klasický prípad sovietskej genocídy. Lemkin vedel, že po hladomore nasledoval teror: sedliaci, ktorí prežili hlad a gulag, boli jeho najbližšie obete. Veľký teror rokov 1937-38 sa začal masovým strieľaním, ktoré bolo namierené predovšetkým proti sedliakom, a v celom Sovietskom zväze stálo 386 798 obetí, a veľké množstvo z toho na Ukrajine.“

 

L’Express (Francúzsko), 19.11.2010

V sérii článkov o Agathe Christie sa čerstvý laureát Goncourtovej ceny Michel Houellebecq hlási k vplyvu anglickej autorky detektívok na jeho texty. Kriminálku s Herculom Poirotom Dom sov považuje za jej „majstrovské dielo“. Tristan Savin ukazuje, ako v románe Platforma venuje Christie celé tri stránky, na ktorých jedna z jeho postáv tento román odporúča rozprávačovi – a hovorí tom, čo na ňom Houellebecq tak oceňuje. „Podľa jeho názoru je Agatha Christie ’hlboko konzervatívna a je proti akejkoľvek redistribúcii majetku‘, ale často je ’pomerne krutá v opisovaní anglickej aristokracie, ktorej privilégiá obhajuje.‘“

Newsweek (USA), 21.11.2010

Duncan Hewitt si v šanghajskom supermodernom Grand Theatre vypočul – nie Beethovenovu symfóniu, čiže program, ktorý je tam bežný – ale muža, ktorý pískal do listu. Koncert zorganizovala speváčka Zhu Zheqin. „Roku 2009, potom, čo ju vymenovali za vyslankyňu rozvojového programu OSN. Zhu precestovala niektoré z najodľahlejších regiónov Číny – v sprievode filmového štábu, fotografov a autorov – a dokumentovala tradičnú hudbu najrôznejších menšín. V priebehu štvormesačnej Odysey nahrala vyše tisíc piesní. V Miao pozorovala mladých ľudí, ktorí v horách spievali ľúbostné piesne – tradičný rituál v etnickej skupine, ktorá nepozná písmo. Počúvala stovky ľudí z menšiny Dong, ako spievajú komplikovanú štvorhlasnú hudbu bez dirigenta. A v Tibete objavila historickú formu náboženskej hudby, ktorá sa hrá len v jedinej dedine. No zistila, že mnohí z tých najlepších hudobníkov sú starí a ich hudbe hrozí, že vymrie. ’Krása tej hudby ma ohúrila – taká bola dobrá,‘ hovorí. ’Ale potrebuje podporu. Dúfam, že aj iní ľudia v dnešných časoch uvidia túto krásu.‘“ (Tu je video k tomuto projektu OSN.)

Télérama (Francúzsko), 15.11.2010

„Vzrušujúci a ambiciózny“ je podľa Catherine Halpern prvý životopis francúzskeho filozofa Jacquesa Derridu: Derrida Benoita Peetersa (paralelne vychádza od toho istého autora aj knižka Trois ans avec Derrida. Les carnets d’un biographe). „Tri roky výskumu, stovky výpovedí svedkov, prečesávanie obrovských archívov... Nutný odstup padol autorovi zrejme ľahšie preto, že sám nie je filozof. Neponúka nový výklad Derridovho diela, ale rozprávanie, ktoré sa číta takmer ako román, v ktorom sa miešajú intelektuálne dejiny s osobnými a s historickým kontextom, ktorý osvetľuje vznik a percepciu jeho diel.“ (Guardian nedávno prevzal malú ódu na Derridu od Elisabeth Roudinesco z Le Mondu, s fotografiou nečakane zvodne zahľadeného Derridu.)

Foto: Richard Melloul

Scientific American (USA), 22.11.2010

Po tom, čo Tim Berners-Lee, vynálezca internetu, s dôslednou zdvorilosťou vyťahal za uši všetkých, čo chcú podkopať otvorené normy siete – od Applu a Facebooku cez po čínsku, britskú, americkú a francúzsku vládu až po Google a Verizon - obracia sa teraz na vás, vážení používatelia internetu: „slobodný internet, v ktorom si každý môže zostaviť svoju stránku a spojiť sa s inými, nie je samozrejmosť. „Keď sa porušujú vaše práva v sieti, tak je rozhodujúci verejný výkrik. Občania na celom svete odmietli požiadavku Číny voči Googlu, vrátane Hillary Clinton, ktorá vyhlásila, že americká vláda podporuje odpor Googlu a že sloboda internetu sa má stať oficiálnou líniou americkej zahraničnej politiky. Fínsko v októbri vyhlásilo rýchly prístup k internetu za občianske právo. Kým zostanú základné zásady internetu zachované, nebude ďalší vývoj v rukách jednej osoby či jednej organizácie – v mojej, ani v žiadnej inej. Ak ich zachováme, bude Sieť prísľubom fantastických možností do budúcnosti.“

© Salon, Signandsight, Perlentaucher