Bolo to tak, a nebolo to tak / Esej

V hre Toma Stopparda Jumpers z roku 1972 požiada profesor filozofie sir Archibald svojich študentov, aby mu vysvetlili, prečo si podľa nich ľudia dlho mysleli, že Slnko krúži okolo Zeme. Jeden odpovedá, že táto predstava zrejme pochádzala z toho, že zo Zeme to jednoducho vyzerá, ako keby Slnko krúžilo okolo Zeme. „Čo by to znamenalo,“ opýtal sa na to sir Archibald, „keby to vyzeralo tak, ako keby Zem krúžila okolo Slnka?“ Nastalo všeobecné usmievanie, keď študenti postupne prišli na to, kam sir Archibald mieri. Obdive vysvetlenia dávajú zmysel, ba čo viac: obidve perspektívy sú v konečnom dôsledku možné a obidve opisujú to isté.

Bol to úsmev nad paradoxom, nad tým, čo veľmi obohacuje život a najmä literatúru. Hlasy kritikov sú dokonca toho názoru, že vzťah medzi paradoxiou a poéziou je až taký tesný, že v zásade splývajú do jednej a tej istej veci.

Paradox sa začína Bibliou, myšlienkou zrodenia z panny, ktorá stelesňuje paradoxnú povahu viery a siaha až do dnešných dní, keď sa literárny výskum čoraz viac venuje popkultúre  analýzami „paradoxu Beatles“ (čo má znamenať, že z mladých rebelov sa o veľmi krátky čas stávajú etablované postavy kultúrneho priemyslu), alebo sa vŕtame v  „paradoxe Eminem“ (ktorý v jeho prípade znamená, práve že nie je tým skutočným Slim Shadym).

Don Quijote a jeho kôň tvoria jeden paradox: rytier na koni, ktorý svojím putovaním likviduje myšlienku rytiera na koni, rytiersky blázon, hlúposť, ktorá vyjavuje ešte väčšiu hlúposť – rytierskeho ideálu. V Borgesovom príbehu Smrť a kompas odhalí detektív Erik Lönnrot sériu záhadných vrážd. Zistí miesto a čas nasledujúcej vraždy, a to len pre to, aby napokon prišiel na to – neskoro, zachrániť sa už nestihne – on sám má byť obeťou a ostatné zločiny boli spáchané len na to, aby ho vlákali na miesto jeho vlastnej smrti. Oscar Wilde, ktorý raz povedal, že odolá všetkému okrem pokušení, stelesňuje paradoxiu hedonizmu.

A v románe Josepha Hellera Gold nad zlato sa postava prezidentovho poradcu Ralph Newsome, zosobnenie do mäsa vrasteného pokrytectva politiky, vyjadruje v samých rozporných vetách, na konci ktorých je väčšinou opak toho, čo bolo na začiatku: „Prezident vás bude vždy podporovať, pokým bude musieť. Prezident chce so všetkým čím skôr začať, aj keď na to musíme ísť pomaličky. Prezident nechce pritakávačov, my potrebujeme nezávislú spoločnosť, ktorá už v prípravnej fáze bude súhlasiť so všetkými našimi rozhodnutiami.“ A podľa mňa najkrajším paradoxom je známa formulácia z Whitmanovej Piesne o sebe – nájdete ho v závere básne: „Protirečím si? / No dobre, tak si protirečím. / (Som veľký. Sú vo mne svety.)“

Na začiatku môjho románu Deti polnoci sa Saleem Sinai odvoláva na túto whitmanovskú formuláciu: „Aby si sa pochopil, len jedného zo seba, musíš zhltnúť svet.“ Román je pokusom dodržať Saleemov návod a jeho spôsobom pohltiť ak nie svet, tak aspoň jeden subkontinent.

V ľudskej povahe je obsiahnutý rozpor a chápanie seba samého je ako matrioška, povkladaná do seba, človek je „mierne zdeformovaná obluda“, ak by som na tomto mieste smel citovať Henryho Jamesa – to bola jeho charakteristika určitého typu románu.

Môžeme, sme – mnohými identitami v jednej osobe, môžeme byť láskaví na svoje deti, ale suroví na kolegov. Milovať Boha, ale pohŕdať ľuďmi, môžeme sa báť o svoje životné prostredie, ale nechávať pri odchode z domu zažaté svetlo, môžeme byť pokojné duše, ale potom sa ako diváci na futbalovom zápas zmutovať na násilníkov. A bez ohľadu na to, ako veľmi by sme chceli vedieť sami ubrániť suverenitu individuálneho seba – myšlienka siahajúca do renesancie, ktorá pravdepodobne predstavuje najväčší dar Talianska svetu – je vždy suverénna a zároveň uväznená našimi identitami. Je autonómna a zároveň nie je.

Nikto neprichádza na tento svet s prázdnymi rukami. Každý z nás v sebe nosí kúsok dedičstva, tak biologického, ako kultúrneho, a toto dedičstvo nás síce na jednej strane obmedzuje, ale na druhej strane nám umožňuje hrať tak rolu mrzáka, ako rolu oslobodeného. Stále vychádzame z toho, že dokážeme slobodne hodnotiť sami seba a byť morálne zodpovední za svoje rozhodnutia. Takýto pohľad určite nie je nesprávny, ibaže my nemáme možnosť úplne sami určovať rámec, v ktorom robíme tieto rozhodnutia, aj také, o ktorých máme pocit, že ich musíme urobiť.

Sme teda - tak z individuálneho, ako z kolektívneho hľadiska – paradoxné bytosti, my dnešní ľudia, aj naši predkovia. Sme smrteľní, ale ako Shakespearova Kleopatra, nesieme v sebe nesmrteľné túžby. Tento rozpor je krvou nášho života.

Z týchto naširoko rozvetvených definícií identity a seba samých vyplývajú veľkolepé spoločenské výdobytky, a čím viac identít v sebe v konečnom dôsledku nachádzame, tým jednoduchšie dokážeme nájsť spoločný konsenzus s inými mnohorakými identitami. Takýmto spôsobom môžeme byť odlišného vierovyznania, ale pracovať v tom istom združení.

Žijeme však v dobe, ktorá na nás nalieha, aby sme vlastnú osobu vymedzovali čoraz užšie a užšie. Máme svoju multidimenzionálnosť natlačiť do zvieracej kazajky jednorozmernej, národnej, etnickej, kmeňovej a náboženskej identity. No dospel som k záveru, že výsledkom tohto procesu by bolo zlo o sebe, ktoré by zasa živilo všetko ostatné súčasné zlo. Keď podľahneme tomuto tlaku, keď sami sebe dovolíme redukovať ľudí na jednorozmernosť a chcieť sa navzájom rozlišovať len označeniami ako Srbi, Chorváti, moslimovia či hinduisti, potom bude veľmi jednoduché vidieť vo svojom náprotivku nepriateľa, vnímať iného len ako cudzinca. V konečnom dôsledku by to znamenalo, že svetové strany v kompase kolidujú, Východ a Západ, rovnako ako Sever a Juh.

Literatúra nikdy túto tematiku nestratila z očí, čo sa nám náš bojachtivý svet snaží denno-denne vymazať z pamäti. Literatúra sa opája rozporom, a tak v románoch a básňach ospevujeme ľudskú komplikovanosť, našu schopnosť byť zároveň Áno aj Nie, alebo To aj Ono, bez akéhokoľvek pocitu nechuti.

Arabským ekvivalentom floskulky „kde bolo, tam bolo“ je „kan ma kan“, čo by sme mohli preložiť  ako „bolo to tak, a nebolo to tak“. Tento veľkolepý paradox tvorí základný kameň akejkoľvek fikcie, keď do hĺbky na niečom trváme, hoci dobre vieme, že nič z toho nie je pravda, že to neexistuje ani nikdy existovať nebude. A v našich časoch stereotypizácie by toto poznanie mohlo byť dôležitejšie, než kedykoľvek predtým.

Článok vyšiel v nemeckom preklade v denníku Süddeutsche Zeitung.V slovenskom preklade vyjde v prílohe Fórum denníka SME.

Back to homepage | TopPrint page | Send page

pošli do vybrali.sme.sk |  Facebook

To our readers,
salon.eu.sk is a non-profit project with free access to all. You can help us keep it that way by making a financial contribution - any amount, no matter how small, will be gratefully received. You can contribute using PayPal, an effective service that
makes it possible to send even small contributions at minimum cost. Your contribution is very important to us.
It is also possible to donate straight to our bank account:
Tatra Banka, a.s.
Bank Code: 1100
Account Nr: 2922815184
SWIFT: TATRASKBX
IBAN: 1100 0000 0029 2281 5184
Thank you for your support!
The www.salon.eu.sk team