Vynález islamofóbie / Esej

Kritika náboženstva nie je rasizmus. Je to pojem, ktorý má zastrašiť. Predovšetkým chce však umlčať moslimov, ktorí by chceli spochybňovať Korán a dožadovať sa rovnosti pohlaví.

Koncom sedemdesiatych rokov vynašli iránski fundamentalisti pojem islamofóbia, čiastočne si ho požičali od „xenofóbie". Jeho cieľom je vyhlásiť islam za čosi nedotknuteľné. Kto prekročí túto hranicu, je už rasista. Tento pojem hodný totalitnej propagandy zámerne ponecháva otvorené, či je zacielený na náboženstvo, na sústavu vierouky alebo na veriacich.

Ale vierovyznanie podobne ako nejakú svetskú ideológiu sotva môžeme stotožniť s rasou. K islamu, ako aj ku kresťanstvu sa hlási množstvo ľudí z arabských krajín, Afriky, Ázie či Európy, tak ako sa množstvo ľudí hlásilo či hlási k marxizmu, liberalizmu či anarchizmu. Kým nie je dokázaný opak, v má demokracii každý právo považovať náboženstvá za zaostalý podvod a nemilovať ich. Či už to, že islamu niekto nedôveruje a odmieta ho ako agresívny prozelytizmus s totálnym nárokom na jedinú pravdu. Ak toto považujeme za legitímne alebo absurdné, nie je to prejav rasizmu.

Vari niekto pri protestoch proti distribúcii majetku či vláde trhu hovorí o „liberálofóbii", alebo „socialistofóbii"? Máme znovu zaviesť skutkovú podstatu kacírstva, ktorú roku 1791 zrušila revolúcia - totiž to žiada rok čo rok Organizácia islamskej konferencie, a aj francúzsky politik Jean-Marc Roubaud, ktorý chce paušálne trestať každého, kto „zhadzuje náboženské cítenie spoločenstva či štátu"?

Otvorené spoločnosti sú postavené na mierumilovnej koexistencii náboženských systémov a právo na slobodné vyjadrovanie názoru. Zaručená je sloboda náboženstva a rovnako aj sloboda kritiky náboženstva. Francúzi, odstrašovaní stáročiami cirkevnej moci, si želajú v otázkach náboženstva diskrétnosť. Žiadať oddelené práva pre tú či onú komunitu, obmedziť spochybňovanie dogiem, by bol krok späť smerom k Ancien Regime.

Pojem islamofóbie má niekoľko funkcií: aby ju mohla lepšie obhajovať - popiera realitu islamistickej ofenzívy v Európe. Útočí na laicizmus tým, že ho dáva do jednej roviny s fundamentalizmom. No predovšetkým chce umlčať moslimov, ktorí by spochybňovali Korán a dožadovali sa zrovnoprávnenia pohlaví, ktorí sa hlásia o právo neprisahať na náboženstvo a chcú žiť mierumilovne, a nie pod diktátom doktrinárov a dlhých brád.

A tak stigmatizuje mladé ženy, ktoré odmietajú závoje a šatky, karhá mladé Francúzky, Nemky či Angličanky magrebského, tureckého, afrického, alžírskeho pôvodu, ktoré žiadajú právo na ľahostajnosť k náboženstvu, právo neveriť v Boha, právo jesť cez Ramadán. Na renegátov sa ukazuje prstom, predhadzujú sa napospas hnevu svojej komunity, a tým sa dusí akákoľvek nádej na zmenu medzi stúpencami Proroka.

V celosvetovej rovine sa tým konštruuje nový myšlienkový delikt - veľmi to pripomína postup Sovietskeho zväzu proti „nepriateľom ľudu". S požehnaním našich médií a politikov. Sám francúzsky prezident, ktorý neminie jediný lapsus, prirovnal islamofóbiu k antisemitizmu. To je tragický omyl. Rasizmus útočí na ľudí za to, čím sú: černosi, Arabi, Židia, belosi. Kritický duch rozkladá zjavené pravdy a podrobuje ich spísanú podobu exegéze. Povedať, že je to to isté, znamená presunúť náboženské otázky z intelektuálnej do právnej roviny. Z každej námietky, každého vtipu je trestný čin.

Hanobenie hrobov či náboženských priestorov je, samozrejme, vecou justície. Vo Francúzsku ide predovšetkým o kresťanské cintoríny a kostoly. Vôbec, mali by sme si pripomenúť, že kresťanstvo je dnes spomedzi všetkých monoteistických náboženstiev vystavené najintenzívnejšiemu prenasledovaniu - predovšetkým v islamských krajinách, napríklad v Alžírsku, Iraku, Pakistane, Turecku či Egypte.

Je ľahšie byť moslimom v Londýne, New Yorku či Paríži než protestantom či katolíkom na Blízkom východe či v severnej Afrike. Ale pojem christianofóbie nefunguje - a je dobre, že nefunguje. Sú slová, ktoré sa jazyku vzpierajú, kazia ho, zatemňujú jeho zmysel. Islamofóbia patrí k takýmto pojmom, ktoré by sme mali súrne vyškrtnúť zo slovníka.

Esej vyšla v denníku Libération, v nemeckom preklade na stránkach Perlentaucher.de a v slovenskom preklade v prílohe Fórum denníka SME.

Späť na hlavnú stránku | Späť horeVytlačiť stránku | Zaslať stránku na email

pošli do vybrali.sme.sk |  Facebook

Milí čitatelia,
salon.eu.sk je neziskový projekt a prístup k bezplatnému čítaniu má každý. Chceme Vás poprosiť, aby ste nám pomohli udržať ho finančným príspevkom v ľubovoľnej výške, ktorý nám môžete poslať prostredníctvom služby PayPal, s ktorou je možné efektívne
posielať aj malé dary bez toho, aby sa niečo pri prevode strácalo.
Každý príspevok je pre nás veľmi dôležitý.
Podporiť nás však samozrejme môžete aj prostredníctvom nášho účtu: 2922815184/1100.
Ďakujeme Vám v každom prípade za priazeň.
tím www.salon.eu.sk