Listovanie v novinách: Neporaziteľní nepriatelia

The Washington Post (USA), 28.02.2011

Fareed Zakaria v stĺpčeku pre Washington Post pripomína (skvelé fotografie tu) že Arabi prvý raz po takmer tisícročí berú spravovanie svojich záležitostí do vlastných rúk, pretože ich vládcovia, rôzni šejkovia, králi a generáli vždy vládli len vďaka alebo s podporou cudzích veľmocí. Po historickom prehľade zahraničných vplyvov na Arabskom polostrove sa Fareed Zakaria zameriava na posledné dve americké vlády: „George W. Bush i Barack Obama sa svojím spôsobom zaslúžili o to, čo sa teraz deje. Bush spravil z problému politiky na Blízkom východe ťažisko americkej zahraničnej politiky. Jeho ’agenda slobody‘ pre Blízky východ znamenala významný a nevyhnutný posun v americkej zahraničnej politike. Ale keďže Bushova politika nebola vo veľkej obľube v regióne, kde ju väčšina Arabov pokladala za ’protiarabskú‘, nebolo ťažké diskreditovať demokraciu ako sprisahanie cudzích veľmocí. Roku 2005 Husní Mubarak viac-menej umlčal dynamické hnutie za demokraciu tým, že ho dal do súvislosti s Bushom. Obama postupoval diskrétnejšie: podporoval slobodu, no súčasne vyhlasoval, že Spojené štáty ju nikomu nechcú vnucovať. Nebola to síce veľmi pôsobivá verejná rétorika, no v jej dôsledku arabské revolúcie roku 2011 skutočne patria Arabom. A to nie je maličkosť, pretože úspech tohto protestného hnutia závisí od toho, či budú vnímané ako organické, domorodé celonárodné hnutia. Obamova vláda sa doteraz začala zaoberať každou krízou až po tom, ako vypukla a snažila sa nájsť rovnováhu medzi záujmami a príležitosťami v každej jednotlivej krajine. V rýchlo sa meniacej neistej situácii je to pochopiteľné. Bahrain je blízky spojenec – USA tu majú námornú základňu – a jej kráľ celkom neodmieta reformy. Líbya je represívny nevypočitateľný štát na čele s krutým a šialeným vládcom a Washington by mal proti nemu ráznejšie zakročiť. V istej chvíli sa však Obamova vláda bude musieť zamyslieť nad novou americkou stratégiou pre Blízky Východ, ktorý prechádza historickými zmenami.“

Foto: Zohra Bensemra, REUTERS

Newsweek (USA), 27.02.2011

Niall Ferguson pre Newsweek komentuje americkú tendenciu nadšene vítať cudzie revolúcie a pripomína krvavé následky tých predchádzajúcich – francúzskej, ruskej a čínskej. Aj on rekapituluje politiku Georgea W. Busha a Baracka Obamu na Blízkom Východe, no dospieva k iným záverom, než šéfredaktor Newsweeku Zakaria: „Americké vlády sa celé roky snažili o dvojsečnú politiku na Blízkom Východe – na jednej strane kázali o výhodách demokracie, no na druhej strane nespravili nič preto, aby tamojších despotov prinútili k reformám, pokiaľ ich výstrelky neprekračovali znesiteľné hranice (pokiaľ naprílad neokupovali Izrael či Kuvajt či nenakupovali zbrane hromadného ničenia). Bushova vláda s týmto prázdnym táraním skoncovala a politiku demokratizácie začala aj praktizovať, nielen o nej kázať a mocenskými prostriedkami v Afganistane a v Iraku dosadila zvolené vlády. Za Obamu hlasovali množstvá Američanov, ktorí oľutovali cenu tejto politiky. No miesto Bushovej doktríny dostali .... nič. Obamov servilný prejav v Káhire roku 2009 bol chabým gestom priateľstva voči moslimskému svetu. Ale komu bolo toto gesto určené? Tyranom? Alebo ich porobeným národom? Zdá sa, že aj Obama dúfal, že zvládne jedno i druhé, a nechutnému Muammarovi Kaddafímu dokonca potriasol rukou.“  Niall Ferguson tvrdí, že efektívnejšia bola stratégia, ktorú počas prezidentskej kampane navrhoval John McCain: „Po prvé sme sa mali sa pokúsiť zopakovať úspechy obdobia spred roku 1989, keď sme sa v Strednej a Východnej Európe riadili vlastnými poučkami a aktívne sme podporovali jednotlivcov a hnutia, ktoré sa snažili namiesto komunistických bábkových režimov nastoliť demokraciu.“ Druhou časťou americkej stratégie stratégie malo byť využitie hlbokých rozkolov medzi rôznymi vetvami islamu, napríklad medzi šiitským hnutím a al-Kájdou. „Pokiaľ Amerika nebude mať ucelenú stratégiu, pravdepodobnosť najhoršieho možného scenára sa každým dňom zvyšuje – scenára podobného tomu, aký nakoniec zvíťazil v revolučnom Francúzsku, Rusku a Číne. Najprv sa môže stať, že revolúcie v Severnej Afrike a na Blízkom východe začne sprevádzať oveľa viac násilia a počet obetí stúpne na desiatky až stovky tisícok. Neskôr by sa mohla rozpútať skutočná vojna, ktorá si vyžiada milióny životov. A najstrašnejšie je, že z tejto vojny môže vyrásť rovnako neporaziteľný nepriateľ ako Napoleonovo Francúzsko, Stalinov Sovietsky zväz či Maova Čína.“

Koláž: Richard Dalaume, ZUMA; Bettmann-Corbis

Archív denných prehľadov »

Späť na hlavnú stránku | Späť horeVytlačiť stránku | Zaslať stránku na email

pošli do vybrali.sme.sk |  Facebook

Milí čitatelia,
salon.eu.sk je neziskový projekt a prístup k bezplatnému čítaniu má každý. Chceme Vás poprosiť, aby ste nám pomohli udržať ho finančným príspevkom v ľubovoľnej výške, ktorý nám môžete poslať prostredníctvom služby PayPal, s ktorou je možné efektívne
posielať aj malé dary bez toho, aby sa niečo pri prevode strácalo.
Každý príspevok je pre nás veľmi dôležitý.
Podporiť nás však samozrejme môžete aj prostredníctvom nášho účtu: 2922815184/1100.
Ďakujeme Vám v každom prípade za priazeň.
tím www.salon.eu.sk