Aspoň si dýchnuť na Botticelliho Jar / Stĺpček

V novinách aj na internete čítam, že v juhotalianskom mestečku Albanella, 20 kilometrov od antického chrámu v Paestume a 60 kilometrov od antického chrámu vo Velia, sa má postaviť za asi miliardu a 500 miliónov eur archeologický park s názvom Megale Hellas (čo značí Veľké Grécko) s umelým, ale neporušeným chrámom zo železobetónu, obloženým travertínom. Ten, kto polemizuje s týmto nápadom, dôvodí, že len o niekoľko kilometrov ďalej sa nachádza naozajstný chrám zo 4. až 5. storočia pred Kristom, venovaný bohyni Demeter, ktorý nikomu nepríde na um vynoviť, a ten, kto túto ideu podporuje, zasa argumentuje väčšou turistickou obľúbenosťou takýchto atrakcií. Ruku na srdce, všetky autentické chrámy sú už trochu pootĺkané - a musíte mať na mysli Benátky postavené v Las Vegas či Partenón v Nashville, a možno aj všelijaké tie disneylandy, a toto sú iniciatívy, o ktorých možno tvrdiť čokoľvek, iba nie to, že by nepriťahovali ľudí. A peniaze.
Chápem reakciu, rozhorčenú z tohto nápadu, a je mi ľúto, že musím priliať olej do ohňa znepokojenia tvrdením, že by sme mali nadšene podporovať takéto iniciatívy a to práve preto, aby sme zachránili naše umelecké a kultúrne dedičstvo.

Dotyky veriacich
Kedysi dávno navštevovali posvätné miesta umenia a histórie iba bohatí šľachtici, cestovatelia-aristokrati z cestovateľských klubov Grand Tour či Viaggio Italiano. A celá záležitosť vyvolávala vzrušené debaty nielen z dôvodov sociálnej nespravodlivosti, ale aj preto, lebo týmto nadšeným turistom veľmi imponovalo, ak kostoly a paláce boli schátrané, veľké obrazy zabudnuté vo vlhkých sakristiách a antické sochy obrastené machom.
Potom sa začala „buržoázna“ turistika, aj tá bola síce elitárskou záležitosťou, no tvorili ju stovky, ba tisíce vzdelaných a citlivých cestovateľov. Z dôvodu uspokojenia ich potrieb boli reštaurované mnohé umelecké pamiatky a z takéhoto turistického ruchu mohli mestá i vidiek ekonomicky ťažiť.
V treťom štádiu - masovej turistike -si metropoly i dedinky možno zvýšili príjmy, ale zároveň sú škaredé a znečistené, plné plechoviek od kokakoly a plastových vrecúšok, prepchaté pultmi s falzifikátmi pre milovníkov suvenírov. Všetky tie čarovné zákutia sa stali neobývateľné vinou upachtených, hlučných davov. A čo sa týka umeleckých diel, už dávno je každému jasné, že dych miliónov návštevníkov predstavuje pre ne obrovské riziko a že ako sú nohy kamenných sôch niektorých svätcov vyhladené a znetvorené neprestajnými dotykmi veriacich, tak ani pyramídy nebudú môcť už dlho vzdorovať každodennému dupaniu miliónov nôh návštevníkov.

Rímskejší než Koloseum
Čo robiť? Zamedziť davom prístup k umeniu, a tým ísť proti každému demokratickému ideálu a zachovať sa ako reakcionári, vyznávači dávnych čias, túžiaci po turistike elity? Znechutiť ľuďom návštevy, ako sa už deje v Miláne pri slávnom obraze Posledná večera, kde obmedzované počty návštevníkov, nekonečné rady či nutné objednávky dlho pred návštevou spôsobujú, že mnohí ľudia, hoci by aj mali dostatočné kultúrne povedomie, aby si mohli vychutnať tento zážitok, musia sa ho proste vzdať? Alebo rasisticky lamentovať, že ich miesto zaberajú hordy aziatov z charterových letov, ktorí ani dobre nevedia, na čo sa idú pozrieť, rovnako ako pre Európana, ktorý ide do Orientu, je v podstate jeden chrám ako druhý a má dojem, že ak videl jeden, videl ich všetky?
Nie, treba využiť prirodzené tendencie masovej turistiky, ktorá navštevuje Michelangelovu Pietu Rondanini s takou istou ľahostajnosťou ako reštauráciu Mulino Bianco, a z rovnakého dôvodu sa mnohým Američanom vidí Caesars Palace v Las Vegas oveľa „rímskejší“ než Koloseum. Len si pomyslite, koľkým ľuďom sa bude oveľa viac páčiť umelý chrám v Albanelle, celý, neporušený a vyligotaný, než naozajstný chrám v Paestume, ktorý len horko-ťažko prežil do dnešných čias. A takto aspoň budú Albanellu zaplavovať nenáročné davy a do Paestumu budú chodiť tí, ktorí ta prídu práve preto a nenechajú tam porozhadzované obaly od keksov.

Novší a krajší chrám
Rovnako by bol užitočný aj uffizyland niekde na periférii Florencie, s dokonalými reprodukciami obrazov z galérie Uffizi, hádam aj s trochu živšími farbami, ako sa to robí s tvárami nebožtíkov v amerických pohrebných ústavoch. Keď sa ľudia postavia pred Palazzo Vecchio a obdivujú Dávida, ktorý nie je originálny (ale oni to nevedia, prípadne na to kašlú), prečo by nemali prísť do ufizzylandu? Aspoň by menej úst dýchalo na Botticelliho Jar.
A nech nikto nehovorí, že by to bola „triedna“ diskriminácia v tom zmysle, že by oddelila „rozmaznancov“ od „primitívov“: síce by to tak bolo, ale každý by sa mohol slobodne rozhodnúť, či by patril do tej, alebo onej kategórie, a nezáležalo by na spoločenskom postavení, tak ako sa milióny ľudí na svete slobodne dívajú na rozličný televízny odpad. Ba čo viac, na rozdiel od proletárov v marxistickom chápaní noví proletári umenia by ani nevedeli, že nimi sú, a boli by úplne spokojní, že spolu s ostatnými navštívili novší a krajší chrám.
© L‘Espresso / The New York Times Syndicate

Česká verzia vyšla v Respekte pod názvom Ničivý dech pro Botticelliho Jaro.

Späť na hlavnú stránku | Späť horeVytlačiť stránku | Zaslať stránku na email

pošli do vybrali.sme.sk |  Facebook

Milí čitatelia,
salon.eu.sk je neziskový projekt a prístup k bezplatnému čítaniu má každý. Chceme Vás poprosiť, aby ste nám pomohli udržať ho finančným príspevkom v ľubovoľnej výške, ktorý nám môžete poslať prostredníctvom služby PayPal, s ktorou je možné efektívne
posielať aj malé dary bez toho, aby sa niečo pri prevode strácalo.
Každý príspevok je pre nás veľmi dôležitý.
Podporiť nás však samozrejme môžete aj prostredníctvom nášho účtu: 2922815184/1100.
Ďakujeme Vám v každom prípade za priazeň.
tím www.salon.eu.sk