Dejiny pálenia slamy / Glosa

Tak sa nám zlaté české ručičky zasa raz vyznamenali. Roboty urobili len toľko, „kolik sní jogín stižený vředem na žaludku“, ako hovorí Hašek, ale tej slávy okolo! Samozrejme, mám namysli plastovú plastiku Európy z téglika Davida Černého. Samozrejme, že sa mi jeho blasfemické performingové gesto nepáči. Nemá sa mi čím páčiť. A za performáciu, prinajlepšom, ho považujem preto, lebo nie je možné vnímať ho bez kontextu. Od zadania, cez umiestnenie, až po moment vernisáže, ktorá sa zapíše do dejín. Pokiaľ viem, bola to prvá vernisáž, ktorá predmetu otváranej výstavy podkopla stolček tak rýchlo, že odvisol na šibenici predsudkov ešte skôr, než bolo vôbec sformulované obvinenie. Vondrovu obranu seba samého by bolo treba zapísať do strategických príručiek pre spoločenských samovrahov a do športových análov ako najrýchlejšie strelený vlastný gól. Na druhej strane – niet sa čomu čudovať. Černého výkon zahanbuje všetkých. Objednávateľov, tvorcu, aj respondentov. Zahanbuje ich tak, ako to dokáže len stelesnená hlúposť vystavená na obdiv. Najnovší český vynález sa valí Európou ako Golem, ktorému niekto ukradol pôvodný šém a doprostred čela mu prskol lacnú napodobeninu z plastu.

Nejde tu o cenzúru. A už vôbec nie o umenie. To, že príčinlivý a zostarnutý recesista pracuje vyjadrovacími prostriedkami umenia z jeho snaženia ešte umenie automaticky nerobí. Jedine čas ukáže, či jeho mapa predpoklady potrebné na to, aby sa stala umeleckým dielom naplní. Tipujem, že nenaplní. Pre dobro autora i nás dúfam, že o tento pomník tomu, čomu sa za socializmu hovorilo komunálna satira, sa už bude zaujímať iba prach. No a tu sa dostávame k jadru veci.

Ozývam len preto, lebo ma zahanbila reakcia našej politickej reprezentácie. Tá mi prekáža o dosť viac, ako pochabá plastová ohava, ktorú Európe rovno do vestibulu vzájomnosti zavesil človek, ktorý svojho času mal v sebe aj elán aj nápady. Spomeňme si len na jeho ružový tank, alebo batoľatá lezúce na televíznu vežu. Doba pokročila a aj od angažovaných performácií žiada trochu viac, než iba pseudoodvahu. Černého Európa nemá v sebe ani čistotu Christovových zabalených budov, ani monumentálnosť Kantorových happeningov, počas ktorých nechal špičkových dirigentov dirigovať morský príliv, alebo orúce traktory. Nemá v sebe ani sympatickú drzosť nápadu, ktorý svojho času práve v Čechách stvoril obchodný dom so supercenami a počas jeho fiktívneho otvorenia spôsobil davovú hystériu. Rozpačité a pseudoumelecké gesto Davida Černého neusvedčuje z bezradnosti nič lepšie než to, že naň verejne reagujú iba oficiálne reprezentácie ironizovaných krajín. Ľuďom na ulici, ktorým malo byť adresované, ak správne čítam zámer tvorcu, je srdečne jedno, čo si nejaký pošuk upatlal z moduritu. Nie, nikým vážne nepohlo, nedotklo sa ničoho podstatného v nikom z nás, ak nerátam mnohonásobné pokrčenie ramien a mávnutie rukou naprieč Európou. Neprovokuje ani odvahou, ani nápadom, ani hĺbkou postrehu, iba hlúpou banálnosťou. A silným pocitom, že si tu niekto uľahčil prácu. Podčiarknuté, zhrnuté – nie je to mystifikácia, je to podfuk. Nie je to ani škaredé, ani krásne, je to trápne, to čo visí vo vestibule Rady Európy.

Záverom možno skonštatovať, že Česi zase raz nesklamali. Ešte sú len týždeň pri vesle a už Európu rozoberajú. Začali Bulharskom. Britániu tam pre istotu nedali vôbec. Ale nechcem riešiť Čechov, ani ich „černou ovci“. Zaujímam sa o nás, Slovákov. Naozaj si už niektoré z prejavov malosti a malodušnosti, ktoré sú nám všetkým v strednej Európe bytostne vlastné, môžeme odpustiť. Napríklad plané gesto nášho ministra zahraničných vecí. Človek by od veľkého diplomata, akým pán Kubiš nesporne je, toľkú malichernosť nečakal. V perfídnej a nekultúrnej skúške, ktorej nás David Černý vystavil, sme neobstáli. Slovensko ako maďarská saláma! Hát, termeszetesén nem jó! Hlavne som nečakal, že diplomat jeho rozmerov podľahne tlaku populistických spoluvládcov aj pri takejto hlúposti. Ex offo sme žiadosťou o ospravedlnenie klesli na úroveň tej nepodarenej mystifikácie, ktorá je z procesného hľadiska ešte aj podvodom vykonaným na všetkých zúčastnených. A keď sa náš „eštetýždeňminister zahraničných vecí“ k žiadosti o ospravedlnenie nechal dotlačiť výronmi nacionálnej hrdosti z politického pozadia, či z podzemia, treba si uvedomiť, že takto deklarované vyznievajú naše emancipačné snahy de facto folklórne, jemne povedané. Znie to smutno? Pravdaže. Veď potom to pri pohľade zvonka na nás naozaj vyzerá tak, ako keby sme nemali iné dejiny, než dejiny pálenia slamy, čo nám trčí z topánok.

Späť na hlavnú stránku | Späť horeVytlačiť stránku | Zaslať stránku na email

pošli do vybrali.sme.sk |  Facebook

Milí čitatelia,
salon.eu.sk je neziskový projekt a prístup k bezplatnému čítaniu má každý. Chceme Vás poprosiť, aby ste nám pomohli udržať ho finančným príspevkom v ľubovoľnej výške, ktorý nám môžete poslať prostredníctvom služby PayPal, s ktorou je možné efektívne
posielať aj malé dary bez toho, aby sa niečo pri prevode strácalo.
Každý príspevok je pre nás veľmi dôležitý.
Podporiť nás však samozrejme môžete aj prostredníctvom nášho účtu: 2922815184/1100.
Ďakujeme Vám v každom prípade za priazeň.
tím www.salon.eu.sk